Interkom: Mýtické zdroje umelej inteligencie

Prečo konštruujeme umelý rozum, keď výroba prirodzeného funguje zadarmo a príjemne? Nie je úsilie vyrobiť stroj inteligentnejší ako človek radikálnou sebakritikou ľudského druhu, oznámením prírody, že nás už nepotrebuje? Čo bude s ľudstvom, ak nahradí samo seba vyšším stupňom evolúcie? Viera v spásonosnú moc vedy a techniky je zdrojom novej mytológie. Vyrábame zrkadlo, ktoré nám povie, čím sme.

Zlyhanie svetských ideológií sprevádza kriesenie mýtov. Donedávna nás presviedčali, že si môžeme vybrať iba medzi totalitným socializmom a liberálnou demokraciou. Univerzálne modely filozofie rozumu a slobody poslúžili ako zdroj ideológií, ospravedlňujúcich politiku superveľmocí. Veľké rozprávky osvietenstva stratili čaro: hľadanie nových utópií sa začalo ešte pred rozpadom spoločenstva socialistických štátov.

Prorokovaný zánik ideológií nenastal. Diery v mocenských rozprávkach dvadsiateho storočia zaplnilo nové mýtotvorstvo. Sekulárne neomýty devätnásteho storočia sa v dvadsiatom storočí zrútili, ale ich implózia uvoľnila priestor pre povery. Radikálni fundamentalisti snívajú o návrate minulosti preoblečenej za budúcnosť. Množia sa sekty, vysvetľujúce zmysel života v postindustriálnej spoločnosti pomocou mezaliancie náboženstva s vedou.

Kult umelej inteligencie a života zo skúmavky je živnou pôdou atavistických fantázií: šťastní otroci a nevinní otrokári, nesmrteľnosť, dokonca aj premena človeka na číro duchovnú bytosť.

V atmosfére spirituálneho hladu prekvitá mystický pozitivizmus. Rituály elektronických meditácií sú zdrojom nádeje na využitie techniky ako dokonalej protézy človeka. Počítačová grafika kreslí astrologické diagramy, okultisti aj vynálezcovia perpetua mobile argumentujú teóriou chaosu. Ezoterické poznanie počítačových šamanov je mystickou záhadou pre verejnosť, s náboženským presvedčením veriacu v schopnosť počítača vyriešiť problémy ľudstva od verejnej dopravy a rakoviny cez spravodlivé usporiadanie spoločnosti až po spásu umelou inteligenciou.

Proroci virtuality zvestujú postmoderný raj, v ktorom duch vstúpi do reálneho transcendentna a stvorí si ľubovoľný počet akýchkoľvek svetov. Tie svety budú výtvorom ľudskej mysle, lenže (napriek snahe ich tvorcov ulahodiť sami sebe) nebudú stvorené na podobu človeka. Božstvá z čipov, silikónu a sietí, epifánie teórie katastrôf, fraktálovej geometrie, motýľového efektu nie sú zjaveniami vyššieho princípu ani morálky, ale modernou mystikou.

Hazardní hráči virtuálnej reality uctievajú náhodu rovnako ako vedu, chaos ako poriadok. Zákony aristotelovskej logiky sú im ľahostajné. Prebúdzajú sa v nich spomienky na predmýtické detstvo ľudstva – sen a šialenstvo. V ich myslení ožíva rajská nevinnosť, nerozlišujúca poiesis a logos. Deti chaosu surfujú na vlnách náhody.

Veriaci kultu inteligentného stroja milujú fantómy, ktoré ich oslobodia od námahy myslieť. Príchod umelej inteligencie sa ustavične odďaľuje podobne ako Apokalypsa, ale ostáva jedným z kľúčových mýtov našich čias.

Na svete ešte prežíva otroctvo a feudálne privilégiá, o vernom sluhovi snívajú aj demokrati. Advokáti umelej inteligencie obhajujú sen o dokonalom otrokovi. Páni mechanických sluhov ich môžu tyranizovať bez výčitiek svedomia. Umelý život zotročený programom nesmie ani pochybovať o svojom šťastí: pomyslenie na Spartaka ani Jánošíka nemá adekvátne synaptické spoje v mozgu robota, ktorý nemôže byť iný ako poslušný a užitočný, lebo práve na to ho vyrobili.

Techniku používa človek, vymysleli a vyrobili ju iní ľudia a funguje vo vzťahoch medzi ľuďmi. Automatizovaná prevádzka materializuje myšlienku konštruktérov, ideál poslušného a bezchybne fungujúceho lacného stroja, ktorý nahradil lenivého, nespoľahlivého a búriaceho sa človeka.

Vedecké objavy a technické vynálezy vznikajú a slúžia na zisk a vojnu, na podrobenie, ovládanie a zabíjanie ľudí. Technika je nástrojom zisku a cestou k zisku je aspoň čiastočné zotročenie človeka.

Sen o inteligentom otrokovi je protirečenie: chceme vyrobiť inteligentného otroka, ale rozum chce byť slobodný. Technika je dobrý sluha, ale strašný pán, ktorého sa obávajú antiutópie o zotročení ľudí strojmi, o vojnách ľudstva proti strojom aj o konečnej katastrofe ľudstva, o víťazstve stroja nad človekom.

Strojová inteligencia má slúžiť sadistickému egoizmu mocenských fantázií. Chceme vlastniť iného človeka. Ak sa nedá inak, aspoň androida natoľko podobného človeku, že sa môžeme oddávať pôžitkom otrokára, prežívať pocity absolútneho panovníka nad životom a smrťou sebe podobných bytostí, vďačných za svoje zotročenie.

Prísľub večného života pomáha prekonať strach zo smrti, zo straty blízkych aj zo zániku ľudstva. Egypťania mumifikovali svojich mŕtvych, konštruktéri digitálnych simulakier sľubujú, že nahrajú našu osobnosť do virtuálnej reality, v ktorej prežijeme večnosť ako číre vedomie, alebo nám namiesto zmŕtvychvstania aspoň predajú dokonalejšie telo kyborga. Vedecké mýty snívajú najmocnejšiu fantáziu tradičných náboženstiev.

Radikálne idey modernej vedy sa uskutočňujú: kyborgizácia, nanotechnológia, umelá inteligencia, kryonika. Dnešní časoplavci sú predvojom zamorenia budúcnosti prítomnosťou. V tekutom dusíku hibernárií plávajú múmie temponautov: mŕtvoly vzdelané teológmi náboženstva techniky uverili márnej nádeji staviteľov pyramíd.

Nová technika inšpirovala nový špiritizmus. Elektrické svetlo, letecká doprava aj antibiotiká sú samozrejmé – prečo by nám vedeckotechnický pokrok nemohol darovať aj večný život? Kyborgizácia sa začína barlami, okuliarami a umelým chrupom, pokračuje kardiostimulátorom a transplantáciami. Od silikónových pŕs, chirurgickej a hormonálnej zmeny pohlavia vedie cesta k premene človeka na čosi celkom iné.

Ešte stále sme bytosti z mäsa a krvi. Chiméra nesmrteľnosti nie je len technický problém. Dokážeme akceptovať svoju smrteľnosť, lebo patrí k podstate človeka. Neexistuje nijaké mystické riešenie, ktoré by človeku pomohlo prestať byť človekom, ak si to sám neželá.

Predstava o duši bez tela je o tisíce rokov staršia ako novodobá mystika o presťahovaní osobnosti do stroja. Azda už v jaskyniach vysvetľovali šamani súkmeňovcom svoju moc oddelením duše od tela v posvätnom tranze. Podľa gnostikov umožňuje náboženská extáza čistej duši opustiť skazené telo a splynúť s božskou podstatou. Viaceré náboženstvá ponúkajú túto nádej dodnes, ale v našom svete je čoraz ťažšie uveriť vo vystúpenie do nebeských sfér pomocou mágie.

Našli sme si iné fantázie. Dúfame v život večný vďaka mikročipom, drogám a nanotechnológii. Obyvatelia kyberpriestoru žijú elektronickou komunikáciou, internetom a elektronickými hrami. Počítačové hry sú vraj predstupňom exodu človeka do virtuálnej existencie a jeho splynutia s kybernetickým superrozumom. Život vo virtuálnej realite má vyvrcholiť premenou človeka na fantóm. Hovoria nám, že môžeme byť čímkoľvek chceme, ale nevieme, ako ostať sami sebou.

Kult kybernetického života sa opiera o fakty. Sme ponorení do informačnej techniky, s jej pomocou prekonávame priestor, čas i závislosť od hmoty. Naše fyzické telo však ostáva pred obrazovkou. Podstatou viery v digitálnu Nirvánu sú ilúzie predchádzajúcej mystiky. Oxymoron „virtuálna realita“ je možno len mystifikáciou, ktorej uverila polovica ľudstva a nepochopiteľným mýtom pre jeho druhú polovicu, ktorá nikdy v živote nepoužila telefón.

Mary Shelleyová opísala technicky zostrojeného netvora ako tragickú postavu: Frankenstein je muž, ktorý bez účasti ženy skonštruoval iného muža – a výsledkom bol netvor. Porušenie prirodzených ľudských vzťahov rodí netvory. Umelý človek sa stal netvorom pre nedostatok lásky.

Vedeckotechnické legendy sa inšpirujú stvorením človeka z mŕtvej hmoty bez zmätku ľudských citov. Konštruktéri mysliacich strojov vychádzajú z hypotézy, že ľudské vedomie funguje ako počítačový program. Usilujú sa vyrobiť protirečenie – mŕtvy život: život bez života, ktorý nepotrebuje iný život. Ľudskosť je viac ako elektrochemická harmónia neurónov. Adam a Eva boli stvorení v rajskej nevinnosti. My sme výsledkom miliónov rokov spoločenského vývoja. Mozog nie je totožný s rozumom, je iba jeho nositeľom, hardvérom fungujúcim vďaka kolektívnemu, ustavične sa meniacemu programu kultúry.

Záľuba vo virtualite a v jej fantómoch je viac ako estetický pôvab a potešenie z hry zmyslov. Vo veku premien a neistoty hľadáme domov pre svoju myseľ aj srdce. Čaro počítača je viac erotické ako zmyselné, viac duchovné ako utilitárne. Milenecký pomer so strojmi na výrobu virtuality je viac ako očarenie technikou a jej praktické využite. Symbióza s počítačom vyúsťuje do manželstva človeka s technikou. Atmosféra kyberpriestoru sa podobá aure obklopujúcej spirituálnu múdrosť. Svet vyjadrený ako číra informácia fascinuje zmysly a myseľ, ale zmocňuje sa aj citu. Cítime sa mocní a inšpirovaní, srdce pulzuje v rytme všemocného stroja. To je eros, ako ho chápali antickí Gréci: nie povrchné milkovanie a nezáväzná hra zmyslov, ale naplnenie hlbokej túžby.

Prívržencov inteligentných strojov v skutočnosti nezaujíma výkon ani výrobná cena produktu. Podvedome túžia po spáse bohom zo stroja, deus ex machina. Zo všetkého najviac túžia stať sa jeho prorokmi alebo aspoň apoštolmi.

Futuristické fantázie obrodzujú archaické mocenské predstavy: nesmrteľnosť, otrokárstvo, umelý rozum a život bez tela. Ideológovia umelej inteligencie prorokujú robota ako moderný fetiš atavizmu. Sľubujú materializovať mýtické archetypy polovodičmi, kovom, plastikom a silikónom.

Popularita mýtu umelej inteligencie dokazuje, že túžba pochopiť minulosť a nahliadnuť do pravdepodobnej budúcnosti je stále živá. Nekráčame do budúcnosti, ona sa na nás rúti. Vznikajú nové formy výroby, práce, zábavy aj usporiadania spoločnosti. Profesionálne ideológie strácajú hodnovernosť, otvára sa priestor pre nadpolitické modely vysvetľujúce každodennú skutočnosť a blízku budúcnosť. Staré mýty sa obrodzujú sa v nových podobách. Vedci a umelci zvestujú nové fantázie o údele človeka, stávajú sa kňazmi nových predstáv o conditio humana. Mýty, založené na racionalistickej vede, smerujú k naplneniu odvekej iracionálnej fantázie o človeku, rovnom bohom.

Sny mystického pozitivizmu vyjadrujú rečou modernej vedy ilúziu o konečnom víťazstve človeka nad prírodou. Ponúkajú však veľký príbeh najväčšieho zo všetkých dobrodružstiev, príbeh o ceste ľudstva do vlastnej budúcnosti.

Viera v nadprirodzený princíp ponúka duševný pokoj a vyrovnanosť človeku, stresovanému a dezorientovanému každodenným životom. Virtuálna Nirvána ponúka výhovorku za ľahostajnosť a nečinnosť. Mýtus umelej inteligencie smeruje k sociálnemu autizmu. Výroba umelých božstiev od zlatého teľaťa cez Frankensteina po sieťové inteligencie je mocenská fantázia, ospravedlňujúca zneužívanie moci, nespravodlivosť, útlak a biedu. Nielen hospodársku, ale aj duchovnú biedu. Vízia zlatého veku ľudstva za cenu straty ľudskosti je antiutópiou, zrodenou z arogancie mocenskej elity.

Spánok rozumu plodí obludy. Čo nám ostane, ak sa zriekneme rozumu? Falošní proroci zavrhujú racionálne myslenie, kriesia povery a doby temna, aby pod zámienkou zlyhania sekulárnych utópií uskutočnili svoje mocenské fantázie. Zlyhanie ideológií nie je katastrofa, ale príležitosť na tvorbu lepších projektov budúcnosti. Ideály slobody, rovnosti a bratstva nezastarali, naopak, potrebujeme nové projekty na ich uskutočnenie.

Nádej, že Svätá Virtualita nás oslobodí, daruje nám život večný a splní atavistické mocenské fantázie, je našťastie márna. Sen o šťastí vďaka umelej inteligencii je rovnako utopický ako hociktorá iná utópia. Idea umelej inteligencie však môže nadobudnúť hodnotu skutočného mýtu, ak sa dokážeme oslobodiť od atavizmov. Reálny svet existuje a vždy budeme potrebovať veľké príbehy, ktoré nám dodajú nádej a odvahu, aby sme sa neprestali usilovať o dôstojný život v ňom.