Dvakrát v rôznych riekach

Tak som si v lete povedal, že nebudem doma hniť a vydal som sa do Poľska. Dvakrát. Začiatkom júla do Wroclavi, v auguste do Lublina.

Na západ a na východ. Na Dni fantastiky a Polcon.

Videl som mestá, ktoré som už  bol videl. Vroclav s kostolmi na ostrovoch uprostred vody a raclavickou panorámou, obrazom bitky, ktorý vás v pavilóne obklopuje zo všetkých strán,  Lublin  so zámkom, v ktorom bola uzavretá poľskolitovská únia a úzkymi uličkami starého mesta, v ktorých sa mi okrem  niekoľkých bielych paní pritrafil len prízrak kapitána Klossa. Trčal v kôpke na stolíku pred antikvariátom. Vzal som ho a zanechal na kmeste jednozlotovú mincu. Čary starého mesta však boli príliš mocné – ukázalo sa, že obálka prvého pokračovania legendárneho komixu skrýva úplne iný príbeh o statočných poľských súdruhoch bojujúcich so západnou špionážou (pri mojej neschopnosti rozoznávať uniformy vrátane železničiarskych a policajných som na omyl prišiel až v tretine komixu).

Ešte som cestou späť z Lublina videl Krakov s Wawelom a množstvom všeličoho, čo nájdete v turistických príručkách, ale z toho nič nebudete mať, ak neuvidíte sami a pri týždňovom túlaní po Sliezsku moje nohy zašpinili dlažbu Legnice, Swidnice, Jelenej hory, Walbrzychu, Opola, Kalisza, zámku v Bolkowe...

Mimochodom, fantastika.   

   Videl som poľských spisovateľov na živo. Je ich veľa, sú hluční,  mnoho z nich z takej srandy ako písanie žije. Niektorí píšu tak, druhí zasa inak – ako som zistil po prečítaní. Touto hlúpou vetou som chcel naznačiť, že miera individuálneho prejavu je tu omnoho väčšia než v českej či slovenskej fantastike.

Isteže aj tu v povedomí fungujú vzorce a vzory space opier, hard sf, cyberpunku či fantasy...ale Orbitowski, Piekara či Magda Kozak sú predovšetkým sami sebou.

Nik im to nezazlieva. Naopak.

Poliaci sú  totiž veľmi hrdí. Možno i na to, že v Lubline vynašli koedukačné záchodíky bez vonkajších dverí. Vzhľadom na to, že sa tieto WC nachádzajú na základnej škole, myslím si, že sexuálna výchova je tu úplne zbytočnou záležitosťou. V takto uvoľnených hodinách rozvrhu sa potom zrejme žiaci venujú štúdiu fantastiky.

Čo sa týka konkrétne fantastickejších vecí, tak sa mi prihodilo, že na Polcone som sa spolovice zúčastnil odovzdávania cien Janusza Zajdla (to je česká CKČ). Po prvýkrát v histórii súťaže cenu za román (Pan lodovego ogrodu -  Vládca ľadovej záhrady) a poviedku (Wilcza zamieć – Vlčia fujavica)  získal ten istý autor – Jaroslaw Grzendovič.

U nás i v Česku meno doposiaľ neznáme. Ako množstvo iných, koniec–koncov.

Na oboch akciách ma zaujal systém prednášok. Väčšinou nemali tému, ale meno. Prednášajúceho, ktorý bol spisovateľom a prišiel sa  na con„predať.“ Povedal čo to o sebe, o knižke a o spôsobe písania, potom odpovedal na otázky.

Pilipiuk, Komuda (príbehy o kozákoch voňajúce osternom) Magda Kozak (lukjanenkovskí upíri), Orbitowski (magický cyberpunk krakovských sídlisk).

Všade plno zvedavcov a fanúšikov, všade  štôsiky predaných knižiek.

Prednášok s názvom „čo jedia v draci v sobotu“ takmer nebolo...ostatne takéto informácie takmer celkom iste nájdete v knižkách niektorých autorov.

Treba len vedieť hľadať.  

V Poľsku to ale vrelo nielen poľskými autormi.  Na poľskom trhu sa predávajú dva romány Miroslava Žambocha, ktorý sa na Polcone osobne zúčastnil; vďaka organizátorsko-menežérskym schopnostiam spoluzakladateľa Fantázie a prekladateľa z poľštiny, Martina Králika, je na spadnutie antológia českej a slovenskej fantastiky v Poľsku, pripravuje sa vydanie knižiek jednotlivých autorov (Juraj Červenák a.i.). Blýska sa... nevedno, či na lepšie, ale rozhodne na časy...možno budú padať krúpy, možno snežienky a možno žiletky.

Tak či onak,  Polcon je na budúci rok vo Varšave.

Miloš Ferko