Cesta do hlbín hrdinovej duše

Už jen Titus je cestou bez konca. Autorov boj s víziami naznačuje možno skryte autobiograficky boj s Parkinsonovou chorobou. Fantastika predstáv a obrazov tu víťazí nad fantastikou motívov. Dielo dýcha dekadentnou atmosférou blúdenia. Postavy majú nejasné motívy, zahmlené sociálne určenie, vynárajú sa z nebytia a kĺžu doň zasa... zdanlivo zľahka náhodne, sled surrealistických obrazov je však korigovaný vôľou autora utvoriť a udržať celistvý tvar.

Slobodné slovo a obraz v ohraničenom útvare – to je to čo nemohlo neinšpirovať Miévilla.

Výjavy a veci podané zvonka, kĺžu zdanlivo nelogicky, prevláda metafora nad metonymiou. Prezdobený text by sa mal zrútiť sám do seba do zhluku nezrozumiteľností, Peakovi sa ho však darí udržiavať jasne štrukturovaný. Teda...do určitej miery.

Odchod od hradu zobral Titovi centrum. Pochod odnikiaľ nikam čitateľov ochudobňuje o pomalú, rozvážnu charakterokresbu. Nieto tu popstáv monumentov ako boli Koncíř či Barkantin. Juno a Kušnivoj nie sú adekvátnymi náhradami. Vynárajú sa odnikiaľ, miznú do nikam. Nie sú sprevádzané pomaly, komótne navodeným dojmom mýtizovanej večnosti. Na pomalé rozvíjanie v štýle príbehov 19.storočia nieto času. Text sa scvrkáva a sústreďuje okolo hlavnej postavy, ktorá je jeho myšlienkovou i dejovou osou.

Gotický román s vetvami príbehu ustupuje silne subjektivizovanému živlu avantgardy. Kráčame po ceste s hrdinom, hrdinom i jeho vedomím.

V treťom zväzku diela silnie groteskný prvok. Obrazy, výjavy a postavy sú „obnažené“ o košatenie opisov. Príbeh bol autorom opustený ako rozpracovaný. Kostra je vcelku hotová. Až teraz však vidíme o čo všetko prichádzame zdanlivo zbytočnými kučierkami opisov.

Už jen Titus bez opisov stráca plynulosť textolabyrintu. Je to text polámaný na mozaiku výjavov. Nevýslovne pôsobivá atmosféra, úžasné obrazy, pôsobivé vety, ktoré chvíľku bolia a chvíľku hladia. Je omnoho osobnejší než prvé dva diely. Titus miestami akoby bojoval aj za autora a s autorom.

Text je publikovaný pozostalosti, vyznieva ale pozoruhodne celistvo. Pravdaže, pokiaľ máte radi Kafku, surrealizmus a expresionizmus. Aspoň trocha.

V súvislosti s neukončenosťou diela ma zaujala editorská poznámka editora, pána menom Langdon Jones, ktorý odviedol kus obrovskej práce. Napriek tomu si však myslím, že vypustenie mien postáv, ktoré Titus nestretol bolo podľa mňa zbytočné, Titus sa totiž pohybuje v priestore na hrane medzi svetom dnu a svetom von, medzi dušou vesmírom, aby zistil, že jedno je druhým.

Gormenghast nachádza v sebe a vo svete zasa seba.

Vybojoval svoj boj, aby stratil odpovede a odišiel hľadať otázky.

Ako som už naznačil, priaznivci uceleného príbehu z prvých dvoch častí budú sklamaní, v treťom zväzku sa dej drobí a miestami mizne v obrazoch. Príznačne miznú názvy kapitol, také typické pre klasické romány 19. storočia, nahrádzajú ich čísla. Jeden a cesta. Dva a mesačný svit, odrážajúci sa od kroviek chrobáčika. Tri a vzlakajúce slnko.

Atmosféra podivne triezvych podivností a nádhernej temnoty plnej dychtivo neskrotných slov, víťazí.

V tom diele sú u Peaka slová tvormi a tvory slovami, dnu je von a von je dnu – a hranica je veľmi, veľmi vratká.

Miloš Ferko

Mervyn Peake, Gormenghast svazek III Už jen Titus, orig.: The Gormenghast Trilogy, Titus Alone, preklad Dominika Křesťanová, Praha Argo 2006, 220 str., 433 sk