Groteska a cit v antiutópii

Za mestom na kamenistej pláni neďaleko Priepasti výkrikov mladý muž privalí pod starú unavenú brezu balvan, prehodí slučku cez konár, vstúpi do nej, zvolá: „Ach svet! Svet! Prečo si taký!“

Vtom však zaznie výstrel, slučka je odstrelená úplne tesne presne sťaby strieľal Winnettou, vynorí sa chladnokrvný hrdina bez bázne a hany, len tak odboka ešte zastrelí šabľozubého tigra – a jedna z najlepších antiutópií novodobej českej prózy začína naberať obrátky. Už z uvedeného je zrejmé, že autorovi sa podarila neľahká vec – inak pomerne statický žáner antiutópie nainfikovať dejom.

Pravda, deje sa tu všeličo miestami za cenu preskokov a takmer groteskne pôsobiacich dejových obratov. Kmínek je však natoľko skúsený jazdec textom, že kone obrazotvornosti zvláda logikou.

Prekvapenie v prekvapení sa pred nami odvíja ako balíček v balíčku, prepojenia však zafungujú tak, že napokon aj najbizarnejší motív získa v štruktúre diela svoje miesto. Šabľozubý tiger za mestom a muž, ktorý má namiesto pohlavného údu rovné miesto, z ktoré ho raz za dlhý čas vytisne malú guličku výlučkov, sú však odôvodnení nielen myšlienkovo, ale i z hľadiska emocionálneho.

Kmínkova knižka nie je odľudštený konštrukt, ale pozorná hra s citmi a na city s nadhľadom – bez toho, aby autor stratil bezprostredný kontakt.

Dosť na to, aby sme nestratili prehľad, primálo na to, aby sme sa stratili v abstrakciách.

Dvojrozmernosť grotesky je roztlačená nanajvýš nenásilnou, prirodzenou (najmä z hľadiska pointy i poínt) psychologizáciou a depsychologizáciou postáv.

Vskutku závažné myšlienkové posolstvo o manipulácii ľuďmi prostredníctvom počítačov sa neberie tak vážne, aby sa vám svojou jednoznačnosťou spríkrilo. Kmínek ho so šikovnosťou hodnou povrazolezca odľahčuje balansovaním medzi postupmi špionážneho, dobrodružného románu a klasickej vedeckej fantastiky. Samozrejme, za hrsť erotiky nezaškodí.

Prvoplánovosť postáv populárnej literatúry tu vskutku kongeniálne splýva s programovateľnosťou ľudí.

Je pravdepodobné, že Kmínek vzorce brakového čtiva využil na svoj cieľ – vierohodné ukázanie zmanipulovanej a naprogramovanej spoločnosti, zároveň však v „literárnej praxi“ naznačil, o čom je a v čom je naozaj nebezpečenstvo masového „rekreačného braku.“ Plného nemysliacich postáv.

Skúsme si na chvíľu predstaviť, že žijeme dvojrozmerný život Jamesa Bonda, Conana, Honor Harringtonovej či Supermana. A skúsme si tiež predstaviť, že kdesi vzadu medzi ušami Conanovi zapípa malé: „Čo ak by to mohlo byť aj inak?“
Aj o tomto je Kmínkova knižka, aj takto ju možno čítať No množstvo výkladov sa tým, ako u žiadnej kvalitnej literatúry, neuzatvára.

Samotný dej tvorí prvý plán knižky, avšak nie IBA prvý plán, vysoké a nízke tu nie je oddelené, škatuľky zábava a posolstvo neexistujú, pretože podchvíľou sme (ale prísne logicky ) obrátení hlavou hore nohami. Postavy fungujú v prvom pláne ako zameniteľné bábky, superman je vlastne impotentom, cit sa ukrýva kdesi v hĺbke- aby nebol vydaný napospas lacnému sentimentu a mlynu verejných fráz – ktorý sa vtedy ešte nevolal bulvár, ale ideológia.

Do antiutópie vtŕha živel karnevalovej grotesky a cíti sa tam veľmi dobre. Úškrnok pomáha ukryť úsmev, perfídne vypočítavá erotomanka Olga milujúcu ženu, chladný hrdina Martin Larden bezradného idealistu.

Ľudia sa boria so svojimi rolami, do ktorých sú preprogramúvaní. Kamuflážnu stránku textu zvládol Kmínek skutočne perfektne. Ani po viacnásobnom prečítaní neviete, kde sa končí simulakrum a začína sa realita – asi možno práve preto, že simulakrum je takmer všade, vstup za kulisy večnej rolovosti autor ponúka len v kratučkých prestrihoch (obraz tehotnej Oľgy, smiešnotrápne vyznanie Martina Lardena o fyziológii).

V závere dostanete povzbudivé gesto a vzápätí facku, ktorá vás uvrhne do „nič sa nezmenilo“.

Ibaže... hrdina už stratil energiu na získanie sľučky a unavenú brezu vyťali...

Azda po vás po tomto všetkom nie je potrebné uisťovať o tom, že knižka o manipulácii mocou nebola určená len situácii na sklonku bývalého režimu.

Pravdupovediac, to, že ma pri jej čítaní mrazilo i dnes, hodnotu textu nezvyšuje ani neznižuje.

Je to len pridaná hodnota, ktorú by som si veľmi rád odmyslel.

Jednoducho, Kmínek bude stáť za prečítanie vždy – pokiaľ len budú ľudia ľuďmi, takže budú schopní báť sa o nepredvídateľnosť svojich reakcií.

Miloš Ferko

Ivan Kmínek, Utopie nejlepší vrze, Praha Triton 2006, 273 s