Krv, slzy
a technológie

Nemám rád akčné romány. Nedokážem si vychutnať symfóniu ani balet pohybov a la Neo v Matrixe. Pred Jiřím Kulhánkom by som však musel zložiť klobúk. Keby som nejaký mal – a keby som ho mal, určite by mi odletel počas čítania.

Stroncium je vzrušujúca jazda plná adrenalínu, krkolomných zvratov, miestami, vlastne dosť často, i zvratkov. Ponurý svet budúcnosti, nástrahy technológií, ožívajúce mŕtvoly, obrovské červy. Miestami som už mal, pravdupovediac, nadhrdinskosti a zombií plné zuby...ale Kulhánek balansuje nad hranicou banality so zručnosťou hodnou eskamotéra. Nezničiteľnosť hrdinu je vysvetlená jednoducho, samozrejme, regenerácia sa deje prízemne, všetkým na očiach a logicky.

Podstatou príbehu potom aj je sebavedomá samozrejmosť (čiže SS). Všetko je tak zložito šialené, že to jednoducho musí byť pravda.

U Kulhánka nenájdetre iróniu, podtexty ani nadtexty. Ak nechcete nadinterpretovať a reinterpretrovať. Čo by ste mohli. Stroncium je skvelý potenciálny materiál pre množstvo rozborov, diplomových, dizertačných a habilitačných prác. Sila textu však je v bezprostrednosti akcie, ktorá sa na nás rúti ako taká bez postranných úmyslov v nahote prízemnosti, krvi, zvratkov, hlienu a čriev.

Bezprostredný však u Kulhánka nezamená povrchný (už len kvôli častým záberom do krvnatého vnútra postáv). To, čo na vás bude zákerne číhať na každom rohu, je remeslo dokonalého zmyslu pre pohyb a rytmus textu.

Tí, čo budú hľadať Zmysel, Poslanie a Myšlienku však román s roztrpčením opustia nedočítaný.

Celý Kulhánkov text je jedno veľké inštinktmi obdarené telo. Duchovno bolo odparené do krajiny nikam. Namiesto vnútorných monológov sledujete presne vyčíslený úbytok hmotnosti hrdinu spôsobený energetickým výdajom po akčnej scéne a zloženie riasopiva.

Nájdete tu motívy a scény ako a akoby vyrezané a povytŕhané z  trillerov, detektívok, space opier a cyberpunku. Napriek tomu však ani na okamih nebudete pochybovať o tom, že čítate Kulhánka. Bez ťaživého prívalu chcenej svojskosti ponúka českej literatúre fantastiku, akú by napísal Alfred Bester krížený s Nealom Stephensonom, keby dokázali byť Kulhánkom.

Až neprehľadne strhujúci príbeh (valí sa tak rýchlo, že naozaj nemá zmyslu pokúšať sa o prerozprávanie čo len krátkeho úryvku) sa nesie v rytme ustavičnej hrdinovej neistoty. Kto som, kým som, kam idem.

Vrhnutý odnikiaľ do nikam – miestami ako v Dome o tisíci patrech Jana Weissa – ktorému sa Kulhánkov postkatastrofický svet z hľadiska priestorového usporiadania obrovského mnohoposchodového komplexu aj podobá, ponúka skutočne nečakané antiperspektívy. Šialený expresionistický sen s momentkami v rytme filmového strihu a sebapopierajúcim záverom vás nesklame ani neoklame – lebo to, čo je von, bolo ospravedlnené výplňou. Ak vás aj pointa neuspokojí, nedokážete odolať návalu akcie, ktorá sa valí ako rieka. Zdanlivo živelne, v skutočnosti premyslene korigovaná Pánom autorom, ktorý poťahuje za nitky bábok a  teší sa.

Miloš Ferko

Stroncium, Jiří Kulhánek, Klub Julese Vernea Praha 2006, 467s, 449 sk