Interkom: Worldcon 95 - Intersection

Na začiatku chcem všetkých upozorniť, že toto je cestopis, teda rozprávanie o cestovaní, ľuďoch, krajine a sem-tam sa mi na papier možno dostane aj niečo zo SF. Z jedného takého reportážneho cestopisu (Revúca) si minule jedna moja fanka vyvodila, že som feminista. Samozrejme, musím dôrazne protestovať - doma už mám feministky dve (sestra aj žena), a to mi natoľko stačí, že radšej cestujem po svete. O jednej takejto ceste je aj moje ďalšie rozprávanie, aj keď trochu oneskorené.

Celé to začalo celkom bežne a podľa očakávania. Bežne sa pred cestou menili termíny, spôsob dopravy, počet ľudí a hlavne cena - samozrejme smerom nahor. Bežné aj bolo, že colníci nevedeli čo s Jurovým a Martininým karnetom na ich obrazy, a tak sme trčali na hranici. Podľa očakávania si po zuby ozbrojení poliši vybrali pri zátarasoch pred letiskom práve naše auto a silou mocou u nás hľadali gangstra (nie že by sa nenašiel, ale nie ten, ktorého práve teraz hľadali). Libor celkom bežne čumel na obrovské prednosti úradničky British Airways typu Brigitte Nielsen, čo mu odplatila niekoľkými dotieravými otázkami (kto, kde, s kým, prečo ...), na ktoré nestihol reagovať. Ale dosiahla čo chcela, pretože namiesto obdivovania úžasných šestiek sa začal u ostatných zaujímať, čo milé tá dáma od neho chce. Nezvyčajný (aspoň pre mňa) bol môj vôbec prvý let, ktorý však prebiehal celkom všedne. Podľa očakávania ma aj vyhodil jeden chlapík zo sedadla vedľa okna, kde som si drzo sadol naivne očakávajúc, že sa uspokojí s mojím miestom v uličke. A ak by sa aj neuspokojil, pohľad na moju zamračenú, vlastnými vetrami ošľahanú tvár mu zavrie hubu. Nezavrel. Asi ešte nie som dosť ošľahaný. Podľa očakávania aj prípojný vlak z Londýna do Glasgowa bol lôžkový a vypredaný, takže sme museli stráviť noc na stanici čakaním na prvý ranný spoj. V pohode bolo aj to, že Peťo Pavelko, ktorého sme považovali za „vedúceho zájazdu“ rýchle strácal trpezlivosť s chvostom nespokojných a nechápajúcich greenhornov, s množstvom blbých a otravných otázok a dal najavo, že každý sa stará sám o seba. Že sa mu akosi nechce do funkcie opatrovateľky mierne dementnej materskej škôlky.

Kedže nás čakala noc na stanici, rozhodli sme sa obzrieť blízke okolie železničnej stanice Euston. Hneď v prvej krčme nám však odmietli naliať, že je záverečná. Pritom bolo len desať hodín večer a otvorené mali mať do pol jedenástej. Ako za „starých dobrých čias“ u nás doma. Na to, že tu majú ešte stále policajnú hodinu na alkohol, ma nikto neupozornil, takže som prišiel k mojej prvej trpkej skúsenosti s Ostrovanmi. Až neskôr som sa dozvedel, aké sme mali šťastie, že sme sem prišli až teraz. Keby sme sem prišli v 88. roku, nenaliali by nám už od obeda! Čistá vražda! Šli sme znechutení ďalej a už po niekoľkých krokoch to začalo vyzerať na nejaký Bronx. Množstvo podivných obchodov a po kolená odpadkov. Ale ešte šťastie, že tu také obchody majú, pretože v jednom z nich sa nad nami zľutovali a dali nám spoza opticky zamknutého pultu ozajstné pivo. Okúsil som totiž aj nejaké jamajské bylinkové pivo a musím konštatovať, že väčšiu sračku som ešte nepil. Trochu ma to vzpružilo a vrátila sa mi chuť do života. Pobrali sme sa preto s abstinentom Liborom do stredu Londýna, ostatní to totiž po chvíli vzdali. Preliezli sme levy pod Nelsonom na Trafalgare, obzreli svetelné reklamy a obnažené prsníky v taxíkoch na Piccadilly, škrtli to cez SOHO, postretali asi pol milióna osôb všetkých možných rás a obsahu peňaženiek. Tí, čo mali viac, sa prevážali v exkluzívnych autách s exkluzívnymi kurvami po exkluzívnych baroch. Tí, čo mali menej, postávali po uliciach, zabávali sa pri fontánach a pri automatoch, milovali na schodoch. Tí, čo nemali nič, obsadili všetky možné brány a tmavé zákutia a hrali sa na bezdomovcov. Ale kto sa z tých pracháčov môže pochváliť, že býva na Piccadilly rovno oproti Hollywood Planet a každý deň stretáva nejaké hviezdy showbiznisu? O jednej v noci bolo na uliciach neuveriteľné množstvo ľudí (miestami sme sa museli doslova predierať) a neuveriteľné množstvo špiny (miestami sme sa museli doslova brodiť).

Uťahaní sme sa vrátili na zamknutú stanicu, ale po ukázaní cestovného lístka nás vpustili dnu. Zvyšok nášho zájazdu (Peter Pavelko, Juraj Maxon, Martina Pilcerová a manželia Halienovci) ležal v tých najnemožnejších polohách obmotaný okolo sedadiel a spaly. Keď sme sa prestali rehotať na ich polohách, odfotili sme sa pri nich a začali sami zháňať nejaké vhodné ležovisko. Angličania sa ukázali ako praktici pri znemožnení zaujať horizontálnu polohu na verejnom priestranstve. Všetky lavice boli dôsledne oddelené vyšpekulovanými opierkami na ruky, alebo boli tenké ako bidlo v kurníku, alebo tak úspešne sklápacie, že ste boli hneď na zemi. Libor to vyriešil tak, že sa vplietol medzi opierky na ruky, ja som sa pohodlne vyspal na vyhrievanom (!) múriku.

Cesta vlakom prebehla podľa staničného scenára, poskrúcaní v sedadlách sme sa snažili dospať noc. Naše IC nemalo delené kupé, nedali sa otvoriť okná, na ktorých neboli proti slnku žiadne závesy, aby sme si urobili aspoň prítmie. Batožina sa ukladala do nestrážených políc na koncoch vozňa - zatiaľ asi neobjavené eldorádo pre našich chmatákov. Náš vycibrený zrak našiel mnoho takýchto slabých miest po celej Británii. Ja neviem, ako môžu tí Ostrovania v takejto dôverčivosti žiť? Ale je aj pravda, že v Londýne sa už poučili a napríklad bicykle pred divadlom boli pripútané k zábradliu troma až piatimi reťazami. Pred príchodom do Glasgowa som sa v Carlishe ešte obzeral, či neuvidím Rímsky múr (v Európe skôr známy ako Hadriánov val), ktorý mal kedysi chrániť civilizáciu pred divokými Piktami, ale nič také vidieť z vlaku nebolo. Mali sme prechádzať aj cez nejakú Juhoškótsku vysočinu, ale nikde žiadna nebola. Až po spoznaní aj Severoškótskej vysočiny som pochopil, že tak nazývajú zopár krtincov dvíhajúcich sa z mierne zvlnenej krajiny. Avšak oproti jednému obrovskému golfovému hrisku na juhu zvanému England, sa tým ľuďom ani nečudujem, že si tých zopár holých kopcov nazvali vysočinou (najvyšší kopec VB Ben Nevis v Škótsku má 1.340 metrov, bežne vo „vysočine“ 400-1100m. Pre Čecha a hlavne Slováka nič moc). Tabuľu Scotland však pri trati mali. Aspoň že tak.

V Glasgove sme po menšom pátraní zistili, že metrom sa do YMCA nedostaneme, a tak sme po chvíľkovom váhaní, čo to asi bude stáť, použili taxík. Napriek domácim upozorneniam bol až prekvapivo lacný. Za cestu, za ktorú by ste u nás zaplatili cca 150 korún, si šofér zapýtal 3 libry, a to nás zobral do auta piatich s piatimi rupsakmi a Martininými zarámovanými (!) obrazmi. (Bóže, čo som sa ich navláčil! Priatelia, dobre mienená rada: ak nemáte mukla na nosenie, berte si na výstavy svoje veľdiela nezarámované, tobôž ak idete na druhý koniec sveta. Verte mi, viem o čom hovorím!).

Hneď som si neforemné, čierne a škaredé, ale veľké autíčko obľúbil. Bežná cesta autobusom stála 60 šušňov či pengó, či ako sme už prezývali pence, takže buď majú nekresťansky drahé autobusy, alebo bohovsky lacné taxíky. Až neskôr sme zistili, že keď si objednáte taxík telefonicky, je ešte o tretinu lacnejší, ako čierne škatule, čo čakajú na stanovištiach. Telefonické taxi je už však bežné auto, takže berie maximum štyroch. Pri plnej vyťaženosti však tak či tak vyšiel taxík lacnejšie ako bus, najmä ak bolo nutné prestupovať (čo teda bolo). Dupľom sa vyplatili v noci, kedy už busy nejazdili.

V študenskom hoteli YMCA sme obsadili 17. poschodie spolu s Poliakmi. Jedno poschodie tvorili vlastne štyri byty, z ktorých každý mal plne vybavenú kuchyňu (chladnička, čajovar, k. servis), spoločenskú miestnosť (žehliaca doska, napar. žehlička, kreslá, gauč, nie však TV), sušiareň (zbytočne veľká), WC spolu s kúpeľňou, čo hlavne ráno robilo problémy s blokovaním tejto miestnosti, a tri dvojposteľové izby bežného hotelového typu.

Ale pozastavil by som sa ešte pri zmienenej hygienickej miestnosti. Pri pohľade na ňu som si uvedomil, že skratka WC asi neznamená water closet, ako som si doteraz naivne myslel, ale washing closet. Ale to len na okraj. Skôr ma štvalo, že na umývadle mali nielen dva kohútiky, ako je to u nás zvykom, ale aj dva prítoky, každý na opačnej strane umývadla, čo už u nás zvykom nie je. Buď teda máte len studenú vodu, alebo vriacu. Myslím naozaj vriacu, oznam o tom, že voda z tohoto kohútika je naozaj teplá, a nie že sa iba tak tvári, ako je to zase u nás zvykom, visel nad batériou. Kedže nikto z nás si nechcel obariť ruky, umývali sme sa radšej v studenej. Striedavé namáčanie rúk v rýchlom slede pod studeným a teplým prúdom vody sa ukázalo ako blbosť, napúšťanie umývadla ako časovo neefektívne. Jediné zmiešavacie zariadenie bola sprcha. Keď sme sa však viacerí kúpali po sebe, teplá voda mala tendenciu vynechávať plniť svoju základnú funkciu (t. j. byť teplá). Šetrenie s vodou nie je však škótske špecifikum. Keď som bol pred dvoma rokmi na Jersey, a to v lepšom hoteli, v rozdumkách zašli ešte ďalej. Nádoba na toalete bola ciachovaná na „malú“ a „plnú“ spotrebu vody, sprcha fungovala len minútu, potom ju bolo treba opäť spojazniť stlačením gombíka. Aj pri mojom nemalom objeme sa však dalo stáť medzi cíceríkmi vody, tak riedko bola ružica perforovaná. Pri kúpaní bola doporučená výška hladiny na 10 cm (!) a pri kvapkaní kohútika bolo nutné okamžite zalarmovať celý hotel! Na druhej strane však musím povedať, že u nás sa vodou vyložene plýtva.

Poobede sme ešte vybehli obzrieť si miestnu katedrálu. Celkom slušná, jedna z mála zaujímavostí v Glasgowe. Mesto totiž pripomínalo robotnícke sídlisko z 50-tych rokov za éry nástupu socializmu. Socialistom sa darí v celom Škótsku dobre a aj tu, ako na Slovensku, kryptokomunisti vidiac, že nepresvedčia masy svojími zbastardenými ideálmi brnkajú na nacionalistickú strunu a huckajú Škótov do samostatnosti. Veď som sa ich aj pýtal, na kieho andela im bude v zjednotenej Európe. Ak im chýba ku šťastiu len paranoik šmrcnutý megalomanstvom, stotožňujúci seba a Stranu so štátom, klamajúci pri každom druhom slove, radi im pošleme nášho Vlada aspoň na dva mesiace, aby z toho vytriezveli.(Keby si ho tak chceli nechať!)

Po obhliadke nejstaršieho domu v meste z 12. storočia som uťahaný zamieril ku skupinke troch dedov, ktorí veselo popíjali na lavičke v parku, aby mi ukázali cestu k najbližšiemu žriedlu. Rýchlo ma pochopili, ale ja ich nie. Márne som bystril všetky zmysly, čo mi to chcú, zmysel slov mi unikal. Naostatok nás radšej jeden z nich odprevadil až pred pub. Až na druhý deň, po zozbieraní skúseností sme zistili, v čom je chyba. Nehovorili „celtikom“, ako som si pôvodne myslel, len šušľali normálnu angličtinu. Miesto „o“ hovorili „a“, plus niekoľko ďalších nuansí robili ich reč nezrozumiteľnou. Keď som sa napríklad bobyho opýtal na cestu, tiež mi začal šušľať, ale keď videl môj výraz tváre, rýchle prešiel do učebnicovej angličtiny. Pravdopodobne ide o nejaký folklórny pozostatok po ich kráľovi Jakubovi VI.(vládol aj angličanom pod prefíkaným pseudonymom Jakub I.), „ktorý slintal a šušľal, neustále si šliapal na jazyk, okoreňujúc to celé škótskym prízvukom“ (A.Maurois-Histoire d'Angleterre). Jeho súčasní poddaní ho v mnohom úspešne napodobňujú.

Obišli sme mesto, ale robotnícko-socialistický dojem sa nezmenil. Našli sme jedno-jediné kníhkupectvo, ale množstvo audio-video shopov, kde hlavne Libor, ale aj Peťo a Martina krochkali a vymýšľali, akú kazetu ešte kúpiť. A samozrejme aby to bolo souround, special edition, widescreen, osemnástka a čo ja viem čo ešte. Nekúpili však toho veľa, nechávali si zdroje na Londýn, že tam bude väčší výber za menej peňazí (až tam dole zistili, ako kruto sa mýlili). Na hlavnom námestí pri Nelsonovej soche (Nelson má v Británii tú istú funkciu, ako Lenin vo východnom bloku - serú na neho holuby každých sto metrov) opravovali staré domy. Nechali len priečelie zachytené v špeciálnej konštrukcii, zvyšok zbúrali a za potemkinovskou fasádou postavili zbrusu nový barák.

Tu sme dostali plán mesta s vyznačenými kníhkupectvami a antikvariátmi, väčšinu sme prešli. Vo Forbiden Planet a v komixárni (5x10m narvané komixami) sme sa cítili ako v raji, Martinu sme dokonca nevedeli odtiaľ dostať (nevedela si totiž vybrať, čo ako sa neskôr ukázalo, bol jej základný problém v každom obchode). Po absolvovaní posledného doporučeného antikvariátu sme sa vydali na Liborove prosíkanie za videokazetami do vraj špecializovanej predajne. Niekoľko kilometrový pochod sa ukázal ako zbytočný, zo špeciálu sa vykľula malá videopožičovňa.

Cestou späť do centra som ostal na jednej križovatke v úžase stáť - z bočnej ulice vyrazil nádherný exemplár Škóta na Harleyke. Rozvalený sedel na vyblýskanej motorke, pochromované riadidlá prekliato vysoko. Na chlpatých nohách okované bagandže, špinavé tartanové ponožky a ideálne umastená škótska sukňa. Hore vybíjaná kožená bunda, samozrejme rozopnutá na chlpatej hrudi i na rukávoch. Nad tým všetkým trónil pravý zabijácky, neoholený, drsňácky ksicht, v záplave dlhých špinavých blond vlasov.

Nádherný zjav. Zamiloval som si ho na prvý pohľad, odjachal však tak rýchlo, že som ho nestihol cvaknúť. Bol to celkovo druhý Škót, ktorého som videl v sukni. Toho prvého som si stihol cvaknúť v katedrále, ale musel som ho chvíľu naháňať pomedzi stĺpy, unikal mi mrška. Ešte z čias, kedy neboli trenýrky, slípy či suspenzory je pravdepodobne taštička z kozej kože na chúlostivom mieste vpredu na sukni. Jednak chránila pred nárazom majiteľove drahocennosti, jednak utajovala prípadne príliš viditeľnú náklonnosť k dáme. To, že mala aj funkciu vrecka, bola druhoradá záležitosť.

Katedrála priemerná, všetky vstupy len cez obchody so suvenírmi, alebo cez reštauráciu, nemuseli to veru tak zbastardiť. Škóti mali katedrály zadara, Angličania pýtali vstupné doslova všade a ešte to mali ociachované, že odtiaľ potiaľ toľko, keď dole, tak ešte dačo, a keď hore tak samozrejme ešte raz toľko. Veď to je pre turistov, modliť sa choďte do kaplnky na kraj Londýna, ibaže ste solventný veriaci (nie som ani jedno ani druhé).

Po uliciach Edinburghu sa dali stretnúť kadejaké indivíduá zarábajúce si rôznymi atrakciami, fakt dobrí boli bubeníci a pravá škótska kapela, len tie gajdy idú časom na nervy. Ako výrobca mečov pre cenu „O najlepšiu fantasy“ som neobišiel ani obchod so suvenírmi, ale mali tam len vyčačkané španielske plechy a škótsku pásovinu v tvare obojručákov. Stáli za starú belú, tie meče oheň nikdy nevideli, bola to len hrubá strojová robota. Za moje meče by mi tu ruky nohy bozkali.

Konečne sme došli na kráľovský hrad, ktorý sa týči nad mestom na strmom brale. Ostali sme však znechutení obrovskou konštrukciou v podobe štadióna, ktorá stála tesne pred bránami hradu. Tá obludnosť tu stojí pre pár dní v roku, kedy tu prebieha Edinburgh Military Tattoo esplanade. Je to nejaký festival na počesť hrdinských Škótov, ktorí tu pochodujú, pískajú, vytrubujú, vyrevujú a tancujú v národných a hlavne klanových krojoch, za smiešnych 7,50-16 libier. Malina.

Do hradu sa nám za 5,50 taktiež nechcelo, aj keď Jiřina, Peťo a Halienovci neskôr tvrdili, že to stálo za to, hlavne kráľovské klenoty a ešte hlavnejšie pre ozrutný trezor, v ktorom boli. Chceli sme sa aspoň odfotiť pred čestnou strážou. Chlapík v akejsi čiernej uniforme s bielymi holýnkami a čiapkou s chocholom (nech sa prepadnem, ak nevyzeral ako Musolliniho priaznivec) poctivo stál v krikľavej búdke za šnúrou napnutý ako struna a postupne sa pri ňom odfotili Martina i Libor. Jarda prezieravo odmietol. Keď som si však ja stúpol pred neho, zreval čosík a nasadil bajonet na sapíku k útoku. Len som tak podskočil a rýchle zdrhal, reku, zatienil som mu slnko, či čo. Škót sa však len prešiel zopár krokov poza šnúru ako páv a zase stuhol. Reku, chlapče máš smolu, ja som sa už raz rozhodol, že fotku s tebou chcem. Opatrne som sa k nemu priblížil za pochechtávania sa okolostojacich, ale chlapík vidiac môj odhodlaný pohľad skrotol a pri fotení už stál ako ovečka. Cestou späť na bus sme si ešte obzreli výstavu hologramov (vynikajúce), múzeum prvého škótskeho scifistu R. L. Stevensona (poučné), pivný obchod (lákavé). Vyše 200 druhov piva, z Čiech len Budvar a Plzeň. Americký sračkový Budwaiser tu bol známejší. Všetky pamätihodnosti Edinburghu tu nemožno spomenúť, ale prehliadka mesta rozhodne stála za to.