Interkom: REUSSOVA REVÚCA II.

Predchádzajúcu reportáž (viď IK 6-7/95) som totálne zvŕzal, dovolil som si aj také nehanebnosti, ako napr. neuhádnuť súčasného(!) autora prednesenej poézie, alebo tvrdenie, že vraj nám vyhrávalo lovecké kvarteto! Meno autora básničky som sa do dnešnej doby nedozvedel, z čoho mám neuveriteľné duševné traumy a taktiež v sebazničujúcom pokání skormútene priznávam, že lovecké kvarteto nebolo lovecké, a už vôbec nie kvarteto (pre nechytajúcich sa doporučujem IK 9/95)! Sypajúc si popol na hlavu, rozhodol som sa napísať už skutočne objektívnu, nezaujatú, apolitickú reportáž a za tým účelom som opäť po troch rokoch pôstu vyrazil do Revúcej pozrieť sa na vlastné oči, ako vlastne vyzerajú slovenský sci-fi literárny velikáni, pretože sú k videniu z celého, celučičkého všehomíru len a len v tejto rezervácii.

(a teraz už vážne) Na Dracone mi Ondro Herec tvrdil, že tento ročník sa mimoriadne vydaril, Eva Kováčová mi dokonca promptne poslala aj pozvánku, takže som sa celkom tešil. Z klubu opäť nemal nikto čas, akurát čestný člen SFDr. Mio Butora sa rozhodol, že teda ide. V Spišskej som zabudol dotankovať, vracať sa mi už nechcelo, takže sme šli ďalej nádhernými zákutiami Slovenského raja na rezervu s pevnou vierou, že po ceste proste nejaká pumpa byť musí. Bola, až jedna. Pre istotu zatvorená. Z náhradného kanystra som vyžmýkal ešte zo dva-tri litríky benzínu, z košele dva-tri deci potu a jachali sme ďalej. Ako všetci pravoverní fani iste tušia, ak sa ja vyberiem na nejakú akciu, určite aj dôjdem. (ergo, došli sme.) Druhá otázka znie, v akom stave a či vôbec tam dorazí aj moje auto (heč, došlo!).

Ubytovali nás bez problémov v miestnom hoteli, čo by Vaskézová mieškom cementu dohodila od kulturáku, kde sa konala akcia. Večeru sme už nestihli, vpadli sme rovno do prednášky Frantu Novotného, vyskytujúci sa v tomto geografickom priestore sťa by hosť odborného seminára a vyhodnotenia VII. ročníka literárnej súťaže o Cenu Gustáva Reussa 1997, ako sa toto podujatie oficiálne nazývalo. Horlivo, priam s nasadením vlastného …(no, neviem čoho presne) diskutovali redaktori Fantázie Martin Králik a Ivan Aľakša, ktorí sa silou mocou snažili zahnať Frantu do kúta, ten ich však s prehľadom zvládal. Nakoniec sa viedla debata o kladoch zla v sci-fi literatúre. Horlivým zástancom čo najväčšieho zla bol hlavne MK, chvíľami som ho dokonca podozrieval zo skrytej propagácie satanizmu. Medzitým mi IA s Ďurom Červenákom (pre fanov- ďalší dobrý autor poviedok a románov, darí sa mu aj v ilustráciách, no vo fandome je úplne neznámy, na cony nechodí vraj pre nedostatok chechtákov) intenzívne niečo naznačovali. Tento posunok ináč v pohode zvládam za každých okolností, tu som bol však taký ohúrený množstvom slovenských autorov sf (cca 40), že som si myslel, že sa pýtajú, či som doniesol nejaké knihy. Rýchle ma vyviedli z omylu - pýtali sa, či mám nejaký chľast. Pre niektorých ďalší šok - nemal som. Tým pádom som nespľňal základný predpoklad účasti na ich roompárty. Našťastie, v hoteli bola do rána otvorená piváreň, kde sme sa všetci uchýlili, dokonca aj sme si zakrepčili. Autori sa však akosi rýchle vytratili, ostali len profesionáli - redaktori Fantázie (alebo Fantomasa, ako časopis prezývajú vlastný tvorcovia), majitelia Brlohu - Miro a Heňa a my dvaja s Miom. Po uzavretí občerstvovacej stanice sme nakoniec predsa len skončili na Rum-párty, kde sme rozprávali do bezvedomia vtipy. Opäť som si nezapamätal ani jeden. Okolo štvrtej či piatej nadránom sme zakončili blok ľudových a zľudovelých pesničiek Internacionálou a šli do hajan.

Raňajky podávali uprostred noci, písali, že vraj o ôsmej ráno. Ale dali aj o 9.40, kedy sme tam s Miom dorazili. Odborný seminár už bežal, OH vyhodnotil doterajšie ročníky CGR, spomenul grafomanov i profesionálov, úspechy a poskromnejšie aj neúspechy. Vraj majú novú, kvalitnejšiu porotu, lebo do nej kooptovali Miloša Štepku, strateného to syna fandomu a Dášenku, usmievavé slniečko fandomu. OH potom rozvinul tému sf literatúry všeobecnejšie, úplne odpísal americkú sf ako totálny šunt, dokonca vytisol zo seba aj číslo, že vraj len 2 - 3 percentá z 1400 je dobrých. V podstate súhlasím, len tak na okraj treba dodať, že tie 2 - 3 percentá určujú svetový trend. Vyzdvihol však ázijskú a ruskú sf literatúru. No nečítal som, neviem posúdiť, ale asi tiež mal na mysli len ten špic ľadovca. CGR 97 vyhral Jožko Girovský, medzi najlepšími skončili aj Štefan Huslica či Daniel Morvay. OH vyzdvihol aj surrealistické poviedky Martina Velického či Zuzany Mojžišovej a označil tento ročník za historický, tuším pre zlepšenie kvality poviedok. Ďalšia porodkyňa, Nata Hosťovecká si zaspomínala, aké zlé to bolo niekedy so sf a zaradila súčasnú slov. literatúru do 19. storočia (ehm,ehm. To povedala ona, nie ja !). Chvíľu sa debatovalo na tému, čo s hororom, či ho akceptujú do sf či nie, ale nejak sa to neuzavrelo.

Potom sa dostal k slovu Miloš Ferko, ďalší z porotcov, ktorého som si doteraz dosadzoval za koryto, ktorým pritekajú financie do SSAF z vládneho fondu ProSlovakia a jedného zo známeho klanu Ferkovcov. Nakoniec sa z neho vykľul rodák zo Spiša, asisent katedry slovenčiny na Nitrianskej univerzite. Na seminári som si o ňom poznačil: „teoretik, mladý, ale podkutý, len chyba, že o sf má len mlhavú predstavu, ale sčítaný. Že by z neho niečo bolo, kým ho neskorumpuje HZDS?“ Keď som sa s ním neskôr dal do reči, trochu som si musel popraviť názory. O sf vie viac, ako na prvý pohľad vypadá. Vyjadril sa aj k svojmu menu: „…keď som Ferko, to ešte neznamená, že som matičiar a som za grcákmi vydávanými matičiarmi …“. Pekne to povedal, nie?!

Franta vyzdvihol Huslicu, že by ho okamžite kúpil a uverejnil. Mne v jeho poviedkach trochu chýbal viac vypointovaný záver, ale proti gustu žiadny dišputát. Všeobecne však bol Števo Huslica oveľa viac rozoberaný, ako víťaz JG. Ešte viac ma pookrialo keď som sa dozvedel, že ŠH je členom SFK Orion Nové Zámky. (Veď viete, môžem sa búchať do hrude: „na týchto fandomovských prsiach som ho odkojil!“) Franta nezabudol aj štuchnúť si do poroty, keď viedol také ssafrúhačské reči, ako že vraj sf je gheto a prečo ho chcú niektorí opustiť a tváriť sa, že je to mainstream? Podľa neho autor sf nemá šancu preraziť do hlavného prúdu. SF je okrajový žáner a tak to má aj ostať. Na druhej strane sf aj keď je gheto, prekračuje hranicu národných hraníc a vyzval Slovákov na internacionalizáciu. Veru, také reči si tu len tak od stola trepal zavčas rána! A ešte keď žalujem, tak dokončím. S MF si nijak zvlášť nepadli do oka, ale na jednej veci sa zhodli - z veľkého sklamania z Ondreja Neffa po Novembri.

Slova sa opäť ujal OH, ale vôbec som mu už nerozumel. Ja že som nejaký lit. kritik?! Všetku svoju nafúknutú slávu som zo seba v mžiku oka zhodil a zadupal do tej smradľavej brečky, stekajúcej po roztrasených hnátoch na zem, ešte som si aj opätkom po nej zahasil vyhuleného zatuchnutého špaka. Pre istotu, aby ste všetci videli, aký som ja hňup, som si zopár, pre vás iste dobre známich výrazov aj zapísal:. Boli použité slová ako že autoreferenčnosť, rekurzívnosť, diskurzívnosť, geometrická lineárnosť, oxironomizmus, či deduktívne-induktívne indície, alebo dokonca že vraj familirizácia je manuálom… Keď si Peťo Šulej v jednej chvíli prisadil výkrikom do davu intersexualita!, hneď som vedel, že je v obraze. Povrazce potových kvapôčok mi stekali ako roztrhnutý perlový náhrdelník dolu vysmrdnutým chsichtom, nezsaujato sa tváriac sťa by znoj zo znaveného čela a strácali sa nenápadne v zapralesenej brade, ktorej chlpy sa povážlivo začali vztyčovať ako náhrada per partes za iný pochybný úd, keď tu zrazu som sa konečne začal chytaťaž na koniec prednášky, lebo Ohzačal opäť hovoriť po slovensky a zaviedol reč na to, že kyborg je nezmyselný výraz a treba ho nahradiť iným. Vyslobodila ma obedňajšia prestávka.

Naposledy sme mali kultúrnu exkurziu po Revúcej, ktorá zahŕňala evanjelický kostol, faru, gymnázium, cintorín, kládli sme vence a sadili borovičku. Tentoraz to usporiadatelia zdecimovali na návštevu cintorína. Tú sme vynechali na návrch práve sa prebravších fantomasistov s tým, že ju absolvujeme presne o polnoci. Dali sme si s Miom jednu mexickú siestu a cez cukráreň (áno, čítate dobre, nie cez krčmu a pivko, ale cez cukráreň a zmrzlinku) sme sa prebojovali na pokračovanie seminára. Účasť bola už sotva tretinová, OH sa pýtal, či je vôbec záujem o pokračovanie, potom sa predsa len rozoberal stav porotcu k autorovi a naopak, urážanie sa, nutný smer k profesionalite, ako uverejniť svoje veci na slovenskom trhu. Keď už sa Saša Pavelková posťažovala, ako jej dalo košom vyše 60 vydavateľstiev, zmenil som svoje predsavzatie byť len nezaujatým pozorovateľom a vlúdil som sa do debaty. V skratke som navrhol autorom, aby viac chodili do fandomu, do tej jamy vlkovej, pretože fani sú najlepší recezenti a prví kritici. Popularita vo fandome je dobrý odrazový mostík do časopisov. Tých zopár umiestnení v rôznych súťažach ešte nič neznamená, kvalita poviedok najlepších slovenských autorov je ešte príliš rozkolísaná, treba sa naučiť písať komerciu. Podotkol som, že seminár je dosť suchý a kedže sa stretávajú stále tie isté tváre aj jednotvárny. Nech si skúsia posadiť jedného spomedzi seba do kresla a ostatní sa na neho duševne vrhnú s nepríčetnou žiadostivosťou roztrhať ho na márne kúsky, tie spáliť a následne rozptýliť do poľa, a nech sa obhajuje. Presne to isté ho totiž čaká nielen v reále od čitateľov, ale aj od fanov a redaktorov. OH schválil.

Celkovo to bolo vydarené podujatie, organizátorom všetko bežalo, všetci sme sa tam cítili veľmi príjemne, teda až na chvíle, keď nebol ostatnými kritizovaný na seminári. Seminár mal podľa mňa dosť rozpačitý ráz, akoby už nevedeli niekedy, o čom hovoriť, keďže už bolo všetko povedané. Má to podľa mňa na svedomí to, že sa fakt stretzávajú stále tie isté tváre a už sami seba nemôžu ničím prekvapiť. Možno to vycítil aj OH, keď v nedeľu ráno mi navrhol, že ak teda fandom prejaví záujem, bol by aj pri neuveriteľnom náraste práce a povinností s tým spojené ochotný z toho na rok urobiť slovenský con, ako som mu to navrhoval už pri svojej prvej návšteve pred troma rokmi. Ja som za, dobrých conov, kedy dobrá organizácia spojená s podporou mesta a aspoň malým sponzorským príspevkom, nikdy nie je dosť. Takto dôjde podľa mňa aj k ideálnemu spojeniu autora s erudovaným čitateľom.

K plusom tohto pracovného výletu patrí aj bližšie oboznámenie sa s redakciou Fantomasa a hlavne s pozadím jeho fungovania - no neuveriteľné. No neviem, či sa aj čitateľom niekedy takto zveria, ale vstávajú vlasy na zadku dupkom. MK ma dokonale prekvapil, keď prehlásil, že všetky slovenské poviedky čo dal na uverejnenie sa mu aj páčili. Šoky! Zo známich osobností spomeniem hádam ešte návštevu Martiny Pilcerovej, Fera Mráza - ilustrátorov, ktorí prišli potvrdiť, že Lučenec nemá len výbornú mafiu, ale aj niečo sladšie (MP) a chrumkavejšie (FM). Martina zase kreslila Miovi do kroniky a nám nie, lebo som ju zabudol doma. Mala so sebou aj ilustrácie, ale tie som zhliadol len narýchlo pri odchode v nedeľu, najviac ma zaujala kresba Perúna. Jožo Svitek mi predal ďalšie číslo Istrozinu, Števo Konkoľ už sa stáva známou postavičkou nielen medzi spisovateľmi, ale aj vo fandome. Eva Kováčová bola ako obyčajne živé striebro, kmitala medzi tajomnými bodmi A a B a bola k zhliadnutie len keď sa pristavila na vydýchanie. Z prapôvodcov mi chýbali Vladovia - Kvasnica a Srpoň. Po prvý raz tu boli k mániu nové a fakt kvalitou lepšie tlačoviny Krutohlav a Fantomas.