Netvor ako definitorická pomôcka človeka

Spoločným cieľom mýtu, náboženstva aj vedy je vysvetliť svet a človeka v ňom. Naša predstava o ľudskosti je pravidlom uzavretého klubu: človekom je ten, koho uznáme za človeka. Netvory sú ukážky toho, čím nechceme byť. Stelesňujú náš názor na človeka na základe kultúrnych predpokladov o rase, sexualite, národnosti a presvedčení aj našu predstavu o odlišnosti a tolerancii. Netvor sa pýta, prečo sme ho stvorili.

Vek rozumu zaujal k netvorovi inštrumentálny postoj. Francúzska revolúcia priniesla požiadavku rovnosti. Ak sú si ľudia rovní, hľadáme definíciu človeka, aby sme vedeli, kto je nám rovný. Aby sme mohli určiť, v čom sme si navzájom rovní, treba preskúmať odlišnosť a vysvetliť odchýlky. To sa dá urobiť na modeli odlišnosti a neľudskosti, na postave netvora.

Poslanie netvora

Človek, ktorý sa chce stať čímsi viac ako človekom, sa vzdáva svojej ľudskosti a zvyčajne sa stane čímsi menej, ako človekom. Osvietenská idea perfektibility deklarovala nádej v nového, dokonalejšieho človeka. Jej zástancovia sotva tušili, že skôr ako dokonalejší človek sa zrodí plejáda nových netvorov.

Do tretieho tisícročia nás sprevádza ľudová kultúra plná príbehov o mimozemšťanoch, upíroch, androidoch, kyborgoch, umelých inteligenciách a iných netvoroch od Frankensteina cez Muchu po Votrelca a Terminátora. Ich stvoriteľom nie je diabol, čierny mág ani osamelý šialený vedec, ale priemysel zábavy. To však nestačí na vysvetlenie neslýchaného úspechu nových generácií netvorov u celosvetového publika. Vyskytujú sa vo všetkých tvaroch a veľkostiach. Niektoré žijú a dýchajú, iné sú mechanickými karikatúrami života.

Slovníkové definície uvádzajú netvory nadprirodzeného, historického, folklórneho alebo moderného pôvodu (sfinga, chiméra, upír, obor, troll, incubus, kyborg, mimozemšťan, klon); len výpočet bytostí, ktoré uvádzajú ako netvorov, by zabral niekoľko desiatok strán. Spoločným menovateľom slovníkových definícií netvora je „bytosť, ktorá sa odchyľuje od normálneho výzoru, správania a povahy“. V takom prípade každý z nás už niekedy bol netvorom.

Pre pochopenie netvora je podstatná neistota o tom, čo je človek. Netvory sú miešanci svetla a tmy, žijú v prítmí reality na hranici života a smrti, striehnu v priepastiach medzi človekom a zvieraťom, medzi prirodzeným a neprirodzeným, medzi dobrom a zlom, medzi známym a neznámym, medzi vnútrom a vonkajškom, medzi rozumom a pudom, medzi prírodou a technikou, medzi poriadkom a chaosom.

Netvory sú zvestovatelia kríz a katastrof; striehnu v trhlinách poznania, aby sa nečakane vtrhli do nášho usporiadaného sveta. Ohrozujú dualistické paradigmy racionalistického myslenia, driemu na periférii a šantia v populárnej kultúre.

Netvor bez problémov prekračuje hranice, neprekonateľné pre človeka – totiž, ak sa nechce stať netvorom. Ale prečo by nechcel? Netvor je silnejší, inteligentnejší, vnímavejší a životaschopnejší ako človek. Postava netvora v modernej populárnej kultúre odzrkadľuje realitu vernejšie ako človek, je zaujímavejšia a vynucuje si väčšiu pozornosť: ľudia sa stávajú vedľajšími postavami príbehov o netvoroch.

Spoločnosť konštruuje netvory podľa kultúrneho kódu v historicky premenlivom katalógu, prepožičiava im svoje hodnoty – ale v prevrátenej podobe: netvor je koncentrát znakov a významov, signalizujúcich obavy a zákazy kultúry, do ktorej patrí. Netvory populárnej kultúry sú prvkami reči nášho kultúrneho dedičstva. Sami si vyberáme svoje nočné mory. Vražda nie je najstrašnejšou hrozbou netvora. Netvor je to, čo vždy môže vyskočiť z hĺbky nevedomia a pohltiť nás.

Neznámo nás desí, lebo sme proti nemu bezmocní. Modelujeme nepriateľského netvora, lebo vesmír je nekonečne zvrhlý a rád naplňuje naše najhoršie obavy. Netvor stelesňuje skryté aj priznané úzkosti. Predstavujeme si ho, aby sme našli zbrane proti nemu. Je nemožný a predsa existuje, aby nás konfrontoval s neprípustnou hrôzou: so smrťou, so znetvorením a so zvrhlosťou.

„Pravý netvor vyvoláva nadprirodzenú hrôzu aj prirodzenú sympatiu, lebo na rozdiel od bájnych netvorov je jedným z nás, ľudské dieťa ľudských rodičov, akokoľvek premenené... Nemôže ním byť obyčajný postihnutý človek, od ktorého sa snažíme odvrátiť zrak a zároveň fascinovane pozorovať jeho znetvorenie. Necítime sa ním ohrození, lebo neohrozuje... definíciu zdravia. Pravý netvor ohrozuje hranice medzi mužom a ženou... ľudským a zvieracím, veľkým a malým, medzi a JA a INÝM, a preto aj medzi realitou a ilúziou, skúsenosťou a fantáziou, medzi faktom a mýtom“ (Fiedler 1978, s. 24).

Netvor a hrdina

Netvor je postavou hororu, ale  potrebujú ho aj iné žánre. Aký by to bol hrdina, keby nezvíťazil nad bájnym alebo skutočným súperom, či nepremohol nepriateľa v duši?

Nepriateľ hodný hrdinu má v sebe aspoň čosi z netvora. Má to aj hrdina, ale u neho to obdivujeme. Spoločnou vlastnosťou netvorov s hrdinami je nepredvídateľnosť. Netvor je dieťa chaosu, pozná a poslúcha len svoje vlastné zákony, nie zákony ľudí ani bohov. Netvor je neovládateľný a ľudská morálka je mu cudzia, je mimo dobra a zla. Sama existencia netvora porušuje zákony, na ktorých stojí svet. Hrdina obnovuje harmóniu sveta porážkou netvora.

Hrdina má nadľudské ciele, netvory majú neľudské ciele. Ich motívy môžeme poznať, ale nemôžeme s nimi súhlasiť. Zlo neľudskej mysle fascinuje túžbami, ktoré driemu aj v človeku, ale nedovolí si premeniť ich na činy. Keď to urobí, stáva sa netvorom.

Tá istá predstavivosť, ktorá nás máta strašidlami, ponúka proti nim obranu. Netvory sú konkrétne tváre neznáma, možno proti nim bojovať alebo naučiť sa s nimi žiť.

Nad netvormi minulosti víťazili hrdinovia vyzbrojení morálkou a rozumom. Vek rozumu splodil novú generáciu netvorov. Nepredvídateľné a neovládateľné príšery predstavujú zlo chaosu a náhody. Nezvíťazí nad nimi hrdina ani kolektív, morálka na nich nemá účinok, nepôsobia argumenty spravodlivosti ani sebaobetovanie; proti chaosu a náhode sú bezmocné rozum, veda aj praktická skúsenosť.

Netvory ukazujú neľudské, aby sa ozrejmilo to, čo je ľudské. Netvor je predmetom ideologického boja a trofejou víťaza. Zabiť netvora nie je ľahké a mŕtve netvory rady ožívajú. Kozmické a technické netvory zdedili črty nadprirodzených netvorov minulosti.

Aj najstaršie netvory majú predchodcov. Netvor je fundamentálny, iba naša predstava o ňom sa vyvíja v dejinách a mení sa s kultúrami. Frankensteinov netvor, Votrelec, Drakula aj Freddy Krueger krvavo žiaria kečupovou červeňou Technicoloru, ale sny, ktoré v nás prebúdzajú, sú neľudsky čiernobiele s tisíc odtieňmi šedej.

Celuloidový netvor

Rok 1931 bol apokalypticky produktívnym rokom filmových netvorov. Rouben Mamoulian režíroval Dr Jekyla and Mr Hydea, James Whale Frankensteina a Tod Browning Draculu. Browning pokračoval prehliadkou deformít a výstredností Freaks (1932) a filmami Mark of the Vampire (1935) a Devil Doll (1936).

V hororových filmoch sa manifestovala trauma 1. svetovej vojny, tieň 2. svetovej vojny na obzore, dve svetové hospodárske krízy, rozklad tradičnej hospodárskej a sociálnej štruktúry. V nasledujúcich desaťročiach nové netvory symbolizovali nové druhy strachu: strach z atómovej vojny a rádioaktivity, strach z komunizmu resp. kapitalizmu, strach z juvenilnej zločinnosti, strach z informatiky, strach zo sexuálnej revolúcie a z AIDS, z terorizmu a z lokálnych vojen. Nočné mory studenej vojny inšpirovali filmy o invázii kozmických votrelcov od The Thing (Howard Hawks, 1951) po sériu Votrelcov (Alien, Ridley Scott 1979; Aliens, James Cameron 1986; Alienł, David Fincher1992; Alien: Resurrection, Jean-Pierre Jeunet 1997) či Predátora (John Carpenter 1987).

Rádioaktívne a biologické mutácie, génové inžinierstvo, plastická chirurgia, farmaceutika, (talidomidové/conterganové deti), diskusie o interrupciách aj hrozba neovládnuteľných pandémií ako AIDS poskytli impulzy téme ľudskej reprodukcie. Vznikli filmy o invázii do ľudskej mysle, film znova objavil démonické deti, upírov, oživené múmie aj netelesné strašidlá.

Frankensteinov netvor

Po prvom Frankensteinovi (James Whale 1931) nasledovali desiatky ponášok s menom „Frankenstein“ v názve. Frankensteinov netvor je živý zločin, pripomienka všetkých ostatných zločinov a zla. Zlým ho spravili ľudia, skutočným zločincom je Frankenstein, ktorý priviedol na svet nevinné stvorenie a potom ho zavrhol. Zvyšok je príbeh postupného pripodobňovania sa výtvoru svojmu tvorcovi: na konci príbehu vidíme dvoch netvorov, rovnako nešťastných a zlých, vzájomné obete seba samých. Príbeh Frankensteina a jeho netvora je drámou neschopnosti človeka zaobchádzať so svojím výtvorom. Netvor sa stal netvorom pre nedostatok lásky (podrobnejšie in: Herec, Dotyky 1/2004).

Dvojník

Tému umelého dvojníka, poslušného sluhu, ktorý sa stal strašným pánom, jasne formuloval Karel Čapek (R. U. R., 1920). Nasledovali  nespočetné strašidelné historky o vzbúrených robotoch. William Gibson (román Neuromancer, 1984) nepredpokladal, že sieťové inteligencie by mohli mať k človeku priaznivejší vzťah ako k príležitostnému nástroju na dosiahnutie nepochopiteľných cieľov.

V príbehoch tejto Frankensteinovskej línie sa netvor osamostatnil, človek nie je pánom ani partnerom, iba nástrojom alebo obeťou svojho výtvoru. Civilizácii bojových strojov v Terminátorovi sa ľudstvo dokáže vzoprieť iba nepravdepodobným pokusom o nápravu vlastnej minulosti; nepravdepodobným menej pre pochybnosti o fyzikálnych možnostiach cestovania v čase a viac pre pochybnosti o schopnosti človeka zmeniť vlastnú povahu. Opakujeme tie isté chyby, hoci v inom čase, v inom prostredí a s inou technikou. Pochybujem, že Borgovia v seriáli Star Trek čítali Čapkovu Vojnu s mlokmi (1936), ale ani oni nemajú zľutovanie s menejcennými rasami vrátane ľudskej.

Pozrime si opice

Dr. Moreau chcel poľudštiť zvieratá; experiment sa skončil tragicky (román Ostrov Dr. Moreua, H. G. Wells 1886). A. C. Clarke sníval o intelektualizovaných šimpanzoch, ale nikto sa nepýtal sa zvierat, či sa chcú poľudštiť, aby sa stali lepšími sluhami ľudí.

Telo človeka nestačí na to, aby nebol netvorom. Veta „domorodci sú dnes v noci nepokojní“ vo filmových verziách Ostrova Dr. Moreaua (Island of Lost Souls, Erle C. Kenton 1933, The Island of Dr.Moreau, John Frankenheimer 1996) sa vzťahuje na poľudštené zvieratá. Občan koloniálneho impéria Wells vedel, že kolonizátori nezaobchádzajú s domorodcami ako s ľuďmi napriek ich ľudskému výzoru.

V ságe o poľudštených primátoch je planétou opíc Zem. (Autorom románu Planéta opíc je Pierre Boulle, 1963. Nasledovalo šesť filmov Planet of the Apes, Franklin J. Schaffner 1968, Beneath the Planet of the Apes Ted Post 1969, Escape from the Planet of the Apes, Don Taylor 1971, Conquest of the Planet of the Apes, J. Lee Thompson 1972, Battle for the Planet of the Apes, J. Lee Thompson 1973, Planet of the Apes, Tim Burton 2001, TV seriál Planet of the Apes 1974, animovaný TV seriál Return to the Planet of the Apes 1975.)

Opice sa naučili zaobchádzať s ľuďmi ako so zvieratami od ľudí, ktorí neľudsky zaobchádzali s opicami. S rozumom sa od ľudí naučili aj nerozumu. „Pokrok“ zvierat k ľudskej hlúposti je satirou na ľudí, ale skeptické podozrenie, že ľudia ani opice sa nezaobídu bez zrady rozumu, vyjadruje sklamanie z viery v rozum.

Darwinova evolučná teória inšpirovala príbehy o pravekých netvoroch. Zvieracie obry potrebujú kulisu moderného veľkomesta, aby mohli vydesiť súčasníka. King Kong (Merian C. Cooper a Ernest B Schoedsack 1933) aj Godzila (Ishirô Honda 1954) potrebujú mrakodrapy, lietadlá, modernú armádu a vedcov, ktorí vymyslia obranu proti netvorovi. Aby si získali divákov, potrebujú deti, s ktorými sa môžu skamarátiť.

Nadprirodzený netvor

Nadprirodzené netvory nevymreli ani vo veku nadprirodzene pokročilej techniky. Vyskytujú sa tri ich druhy: nemŕtvi (zombie, reinkarnácie, múmie, upíry), mágovia a čarodejníci, diabli a démoni.

Satanovi aj menej významným nadprirodzeným príšerám definitívne otvorili dvere na filmové plátno a do televízie filmy Rosemary’s Baby (Roman Polanski 1968), The Exorcist (William Friedkin 1973) a The Omen (Richard Donner 1976). Každá populárna téma má svoje komédie; Bedazzled (Stanley Donen 1967), South Park (Matt Stone, Eric Stough, Trey Parker, Toni Nugnes, Adrien Beard atď., August 1997 – ???) a Little Nicky (Adam Sandler 2000) vypovedajú o dvojznačnosti nadprirodzených netvorov, symbolizujúcich reálne javy našej doby. Homosexuálny Satan v seriáli South Park možno vyjadruje toleranciu voči menšinovej sexuálnej orientácii, ale iste zosmiešňuje archetyp nadprirodzeného netvora.

Problémom moderných hororov je dokázať, že Satan a šíky nadprirodzených netvorov sú rovnako zúrivé a nebezpečné, ako „prirodzení“ vrahovia a sadisti. Diabol nesúperí o pozornosť publika s Bohom, ale so sériovými vrahmi, s generálmi pozemských genocíd, s mimozemskými príšerami, s reálnymi obludami vedy a techniky.

Vďaka schopnosti ľudí prekonať netvory vlastnej fantázie budúcnosť nadprirodzených netvorov nevyzerá sľubne. Vo filme The Exorcist bol Satan úspešný najmä preto, že si prisvojil telo dvanásťročného dievčaťa. Netúži udržať ju nažive, nechce moc, pomstu, ba ani krátko sa nadýchnuť sladkej smrteľnosti. Je iba nenávistným netvorom a pôžitok má len z neľudskej deštrukcie.

Upír

„Počúvajte ich. Deti noci. Akú hudbu hrajú,“ znie Drakulov nesmrteľný výrok v podaní Belu Lugosiho v prvom filme Dracula (Tod Browning 1931).

Bram Stoker v románe Dracula (1897) predstavil prototyp moderného upíra. Film Dracula: Dead And Loving It (Mel Brooks, 1995) paroduje klasický film Toda Browninga. Drakuloidný upír vystupuje v animovanom filme Transylvania 6-5000 (Rudy De Luca 1963) so Zajačikom Bugsom.

Upír je po Frankensteinovom netvorovi najmocnejším archetypickým netvorom populárnej kultúry. Po legendárnej symfónii hrôzy Fritza Murnaua Nosferatu (1922) nasledovalo vyše sto upírskych filmov. Upír vytlačil Satana z vedúceho postavenia medzi netvormi v materialistickej populárnej kultúre. Nepodarilo by sa mu to, keby neprevzal časť kresťanskej symboliky (predstaviteľ zla je deštruktívny, parazituje na životnej sile človeka (krvi), ignoruje kresťanské etické normy, bojí sa kríža atď.) Víťazí nad ním vedec bez predsudkov (profesor Abraham Van Helsing), ktorý ovláda moc náboženských symbolov aj vedecké techniky. Upír sa postupne oslobodzuje od kliatby nadprirodzeného pôvodu; proti Drakulovi z roku 1979 už nepomáha kríž,  ktorý Wesley Snipesovi účinne nahrádza titulná „čepeľ“ vo filme Blade (David S. Goyer 1998, Blade II, Guillermo del Toro 2002, Blade III, David S. Goyer 2004).

Upírska subkultúra už od klasického Stokerovho románu spochybňuje heterosexualitu. Skrytá aj explicitná erotika upírskych príbehov je založená na výmene telesných tekutín bez ohľadu na pohlavie. Stephen King poukázal na agresívny sexuálny podtón upírskeho hladu medzi dospievajúcimi: „Impotencia nie je hrozbou, keďže upírska sexualita je výlučne orálna... zaujímavá pre sexuálne neistých adolescentov.“

Upírov často spájajú s vlkolakmi. Metamorfózy adolescentného vlkolaka vo filme Teen Wolf (Rod Daniel 1985) zábavne predstavujú konflikty dospievania. Ľudské mláďa získa mužnú sebadôveru, lebo v podobe vlka sa mu podarí stať idolom strednej školy.

Televízny seriál o zabíjačke upírov Buffy zreteľne zavrhol kultúrne normy feminity, maskulinity aj dospievania. Upírky neovládateľné mužmi, otcami, manželmi ani kňazmi ignorujú manželstvo, patriarchálnu štruktúru rodiny, spoločnosti aj náboženstva. Upíry ponúkajú nový druh znovuzrodenia, spoločenstvo nesmrteľných, v ktorom každý a každá môže splodiť nespočetné potomstvo detí noci.

Druh Homo Sapiens tisíce storočí fungoval prevažne vo dne. Umelé osvetlenie v 19. storočí oslobodilo spoločnosť od diktátu slnečného svetla, ale zároveň zrodilo nové netvory, deti novej temnoty, prízračne osvetlenej svetlom plynových lámp, elektrických žiaroviek a výbojok.